Dieťatko malo prísť každú chvíľku na svet. Už iba šesť týždňov. Už iba päť týždňov a štyri dni. Už iba päť týždňov. Každé ráno škrtal v kalendári nad posteľou dni do manželkinho termínu. Cez obednú prestávku každodenne odbiehal do obchodu na rohu ulice a vyberal dupačky a podbradníčky. Všetko bolo ideálne. Až do chvíle kedy zazvonil telefón. Malá prekliata čierna skrinka.
Svet sa na okamih spomalil. Manželka z ničoho nič odpadla a teraz ležala v niektorej z neútulných miestností Bratislavských Kramárov a spolu s Diankou bojovali o život, zatiaľ čo on stál v obchode na druhej strane mesta. Chytil prvý taxík, ktorý videl, trasúcou rukou hodil po taxikárovi pokrčenú stovku s prosbou, aby na to dupol. Čas sa vliekol hoci taxikár letel ako zmyslov zbavený.
Vletel do budovy práve vo chvíli, kedy zdravotná sestra o poschodie vyššie kládla na plachtu nehybné detské telíčko. Pracovala tu už dobrých tridsať rokov ale slzám sa neubránila. Bežal po schodoch a pred očami sa mu robili červené kruhy. -Už iba pár metrov.- upokojoval sa: - Boh by niečo také nedovolil. Budú v poriadku. Obe.- Celou silou vrazil do zamknutých dverí vedúcich na sálu a stratil vedomie.
Prebral sa ležiac na lavičke a nejaký rozmazaný muž mu podával pohár vody. Pokúsil sa zaostriť. Muž mal biely plášť a prívetivý výraz na tvári. Opýtal sa ho na meno. A po odpovedi spustil diagnózu. Plod, ako nazval jeho dcérku sa nepodarilo zachrániť a láske jeho života ešte musí zostať na sledovanie minimálne týždeň. Potom ho poslal domo v.
Cestou si opakoval, že Boh ju ochráni a má stále jednu nádhernú dcérku. Tu sa vynorila nová otázka. Ako vysvetlíte dvojročnému dieťaťu, že jeho sestrička na ktorú sa tešilo tak, že sa dokonca vzdala obľúbeného medvedíka aby sa Dianka mala s čím hrať, zomrela? Kráčal ulicou a svet bol na neho zrazu príliš rýchly, studený a tmavý. Zamieril k rodičom, ktorí mu strážili poklad odkedy žena odpadla a znova ďakoval Bohu že bývajú len o poschodie nižšie. Doma sa posadil a mama mu uvarila kávu. Stále neveril, že to všetko sa mohlo stať práve jemu. Starý otec zabával vnučku a stará mama sa snažila o to isté s vlastným synom. Podarilo sa jej to natoľko aby dokázal dúfať, že má nádej.
Čas plynul. Jeden deň. Dva dni. Na tretí deň znova zvonil ten diabolský nosič zlých správ s neznámym číslom na displeji. Boli tri hodiny ráno, no on spal v rifliach a košeli s kľúčmi od auta v ruke. Volal lekár. S poľutovaním oznámil, že jeho manželke určili zlú diagnózu, jej obličky nepracujú a podľa lekárskych odhadov jej zostávajú nanajvýš dva týždne. Automaticky zavolal mame a počkal kým zišla z poschodia. Zobral kľúče nasadol do auta a modliac sa šliapol na plyn.
Ďalšie dni prebiehali rutinne. Ona bojovala o život. On sa modlil. Srdce ho bolelo, viera kolísala. Koho stretol, toho žiadal o modlitbu. On požiadal o modlitbu kolegu, ten to povedal rodine, manželka kamarátkam, syn spolužiakom a tí ďalej. Dni sa vliekli a modliacich sa stále pribúdalo. Prešli dva mučivo dlhé týždne. Keď zazvonil telefón tretí krát. Mal strach ho čo i len zdvihnúť. Po tom všetkom už neveril na šťastný koniec.
Lekárov hlas v telefóne znel inak. Manželka bola stabilizovaná a mimo všetkých ohrození. Lekár hovoril o zázraku a on vedel, koho je to zásluhou. Pocítil nekonečnú silu modlitby.