„Milovaní Slováci," začína jeho vyznanie. „Ľudia si myslia, že sme „teroristi". Ale my „teroristi" chceme len normálne žiť. Slobodní."
Vasil má 23 rokov. Podľa mňa príliš mladý aby vedel ako vyzerá strach o vlastný život. A príliš mladý na to, aby videl smrť. V júli nám spolu s mnohými mladými pomáhal na detskom tábore. Nezištne, len preto lebo naša ukrajinčina bolo otrasná. Píše slovensky, no žiaľ jeho slovenčina je horšia ako moja ukrajinčina.
„Teraz nastala vojna mentalít. Celý národ proti jedinému mužovi, prezidentovi. Systému, ktorý nás zabíja. Systém, ktorý nám berie peniaze a robí z nás otrokov." zúfalo sa snaží písať tak, aby bol pochopený. Píše, že je nemožné opísať život, ktorý teraz vedú. Vraj by to bola celá kniha. Pýta sa, či i u nás je človek, ktorý zabije 4 ľudí vyhlásený za nevinného.
„Nečakám, že nás budú ľudia chápať alebo mi veriť. Ani že nám budete pomáhať. My Ukrajinci máme také príslovie, sýty hladnému neverí. Želám si len aby ľudia hovorili pravdu. Ak nepoznajú pravdu nech sú radšej ticho! Ak to takto pôjde ďalej pri Vás, Slovákoch, bude nové ZSSR. Také, ktoré Vám nedovolí pokojne žiť.
My Ukrajinci, vás prosíme o jedno. Pomodlite sa za nás a hoci zomrieme, nebudeme žiť ako otroci. Ľúbim vás." Vasil sa vzápätí ospravedlnil. Nechcel nikoho uraziť, no nemohol mlčať. Nie dlhšie.
Pod textom bola malá poznámka: „Za chvíľu počas ktorej som písal tento text zomrel už šestnásty človek."
Sme len ľudia, rovnako ako môj kamarát Vasil. Včerajšok do ukrajinských dejín vošiel ako „krvavý štvrtok" kde zomrelo viac ako 70 ľudí. Ja poznám mená len 24 z nich. (https://www.facebook.com/mariia.semenchenko/media_set?set=a.730333530334940.1073741828.100000748980596&type=1)
Ani ja neočakávam, že zmobilizujeme všetko čo my, Slováci, máme. Máme rodiny, vlastné životy a problémy. Sme len ľudia, rovnako ako Vasil. Ak však budete mať chvíľku, pomodlite sa prosím za Vasila i Ukrajincov.
