S antikou sa nesporne spája aj mytológia, ktorá je nech už to znie akokoľvek, osobitným predmetom s pozoruhodným počtom kreditov na pôde vysokej školy. Okrem absurdít, ktoré v starých gréckych povestiach a bájach od Petišku nenájdete ako napríklad o narodení dospelej bohyne múdrosti z rozseknutej hlavy najvyššieho boha Dia, ktorý svoju milenku po milovaní zjedol obsahuje aj pikošky prečo muži preferovali mužov. Jedno z možných vysvetlení je strach.
Za všetkým je Iliada, príbeh trójskej vojny, ktorý vypukol len a len kvôli žene. To čo sa ženám dnešnej doby zdá romantické, mužov vtedajšieho veku prenasledovalo v zlých snoch.
Koniec-koncov ak by sa Paris šialene nezamiloval so Heleny, Trója by nikdy nepadla. I dnes o viac ako dvetisíc rokov pozná tento príbeh skoro každý. Wikipédia vám vyhodí nie menej ako pätnásť filmov, v ktorých je bitka zakomponovaná. Gréci boli Iliadou priam posadnutí. Žiadna slávnosť sa nezaobišla bez jej verejného znázornenia a tak si boli muži celkom dobre upozorňovaní akú katastrofu by ich vlastná posadnutosť ženou mohla priniesť nie len im ale i celému štátu, ktorý milovali.
Paris vlastne za nič nemohol. Vyrastal na samote a až do dospelosti nemal ani najmenšie tušenie, že stvorenie ako žena môže existovať. Až keď sa pred ním zjavili tri rozhádané bohyne, Aténa, Afrodita a Héra a požiadali ho aby rozhodol ich spor, ktorá z nich je najkrajšia pochopil, že tu asi niečo nesedí. Pochopiteľne vybral si. Vyvolil si Afroditu, ktorá mu za svoju výhru sľúbila lásku krásnej ženy, na nešťastie Tróje, Heleny.
Samozrejme Paris nie je jediným vinníkom avšak dôsledky jeho lásky bijú do očí najviac. Podobné incidenty neskôr vojnu buď skomplikovali alebo dokonca predĺžili. Vášeň gréckeho veliteľa Agammemnóna k žene Chriseis priniesla celému vojsku nemalé ťažkosti v podobe moru a žial nemal inú možnosť ako sa jej vzdať. Možno trochu nespravodlivo ale odmena, za toto tažké rozhodnutie v prospech svojich mužov ho neminula. Za stratenú ženu získal inú ženu. Briseis. Jediným problémom bolo, že tá po práve ako vojnová korisť patrila Achillovi, ktorý následne z trucu odmietol bojovať a tým ako jeden z najvzácnejších bojovníkov nachýli grécku misku váh k porážke.
Úprimne nemám najmenšiu predstavu o tom, koľko štátnych sviatkov mohli Gréci ročne mať, no ak sa pravidelne niekoľkoktát ročne prizerali tejto hre, nemohli nepostrehnúť fakt, že zatiaľ čo láska k žene skončila zväčša katastrofou, láska k mužovi dokázala štát zachrániť. A štát muži milovali. Úspech krajiny ležal bezpochyby na pleciach vojakov. A ich životy zasa záviseli od životov ich priateľov, čo vytvorilo silnú armádu. Nie je teda úplne nelogické, že tento vzťah bol povýšený nad vzťah medzi mužom a ženou. Sám Pytagoras tomu pomohol keď vyhlásil svoje dokonalé číslo, číslo desať, za synonymum priateľstva ako dokonalého vzťahu.
Gréci sa vyhovorili na strach. Strach zo smrti. Strach zo straty domova. Strach zo straty milovaných. Strach z bolesti a strach zo strachu. Na čo sa však vyhovorí naša doba?