Ráno zaručujúce slušnú depresiu alebo ako som pokazila autobus

Autor: Terézia Nemčáková | 20.1.2011 o 19:57 | Karma článku: 9,81 | Prečítané:  1207x

Nemôžem si pomôcť ale sú dni, ktoré sú ako stvorené pre samovrahov. Poznáte to. Zobúdza vás milovaný zvuk budíka do úplnej tmy a vám sa nechce veriť časovému údaju svietiacom  na displeji toho diabolského vynálezu. Po silnej káve, ktorá by bola schopná zabiť aj kravu sa konečne trochu preberiete a ste pripravení vojsť do sveta ľudí. V takéto dni mám pocit, že sa mi vysmieva aj samotné počasie. Biela hmla vďaka ktorej si všimnete okoloidúce auto až vo chvíli kedy do vás narazí a na semafor pre istotu ani nedovidíte, zima, ktorú by si pochvaľoval jedine Eskimák a kopa rovnako nervóznych ľudí, ktorých síce cez hmlu nevidíte ale vďaka ich nadávkam sa cítite ako  schizofrenik v pokročilom štádiu. Keď na pravidlá tejto humornej hry počasia na váš účet pristúpi ešte aj šťastie, jednoducho to musí stáť za to.

V jeden takýto deň ako vystrihnutý z murphyho zákonov schválnosti som čakala na zastávke  spolu s desiatkami hlasmi môjho svedomia čakajúc na neviditeľný autobus. Pripadala som si ako stopár z divokého západu orientujúci sa zvukom a výber správneho čísla autobusu bola pri tom všetkom vec šťastnej náhody.

Mne náhoda nepriala. Skutočnosť, že najnovšie modely luxusných autobusov bratislavskej mestskej hromadnej dopravy sa otvárajú stlačením gombíka, stelesnením vedeckej senzácie, ktorý v hmle tiež nebolo vidieť, mi nijak nepomohla. A keď som ho konečne nahmatala , gombík ako výdobytok svetovej vedy odmietol reagovať na výzvu obyčajného smrteľníka, mňa. Skúsila som znova a dvere na protest zahrmotali. Možno som mala to varovanie počúvnuť, pretože po treťom stlačení tohto zázraku sa dvere pootvorili, vzápätí zasalutovali a začali sa nadpozemskou rýchlosťou otvárať a zatvárať.

Vzdala som to a podľa hmatu hľadala najbližšiu dieru symbolizujúcu ďalšie dvere. Vbehla som dnu tesne pred ich zavretím a gratulovala si, ako geniálne som to zvládla. Spokojne som sa usadila za zvuku zúrivých dverí, ktoré očividne nevedeli zniesť porážku, práve na miesto, ktoré si spomedzi tých dvadsiatich voľných vyhliadla starenka v najväčšom rozpuku sily.

Autobus sa nehýbal. Ľudia zúrivo hľadeli z bojujúcich dverí na mňa a nevyzerali veľmi nadšene. Nakoniec vodič rozrazil  dvierka na svojej kabíne zručnosťou kovboja divokého západu po dvanástej whisky a prehlásil osudnú vetu. „Prosím vystúpte si." Pri vystupovaní ma spolucestujúci prebodávali pohľadmi a ja som sa zrazu nemohla dočkať kedy sa vrátim naspäť do hmly. Syndróm simulovanej schizofrénie bol lepším riešením ako viditeľný dav uponáhľaných ľudí, z ktorých som si stihla za tých pár minút narobiť smrteľných nepriateľov.

Niekoľko kilometrov, ktoré ma v tej chvíli delili od môjho cieľu sa mi začali zdať ako príjemná prechádzka. Cestou som pozrážala pár ľudí, ktorí sa zákerne vynárali z tmy ako tiene v zlom sne až som prišla do cieľa s decentným meškaním- päťdesiatsedem minút, ktoré len podporilo môj narastajúci pocit slušnej depresie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.

TECH

Z atmosféry pomaly uniká kyslík, vedci nevedia kam

Milióny rokov staré bublinky z ľadu odhalili klesajúci trend.


Už ste čítali?